Zo života

Dnes, okolo 16. hodiny, bola v Bratislave už tradične zápcha. V takýchto situáciách má človek viac možností. Môže nadávať na celý svet a zúrivo brániť 30-centimetrovú vzdialenosť medzi vlastným autom a tým pred sebou, pričom prioritou je nevpustiť ani jedno vozidlo z iného pruhu či cesty, alebo sa nad situáciou jednoducho povzniesť.

Predstavil som si, aké by bolo mať tam bicykel a míňajúc pomalú kolónu, sa cítiť rýchly ako Sagan. V tom sa mi vynorila spomienka na zaujímavé stretnutie z minulého mesiaca. Vychádzal som z priemyselného areálu, keď sa zo šera vynoril pracovník SBS a zúfalo ma zastavoval. Druhý medzitým rukami, nohami niečo vysvetľoval típkovi na bicykli. Stiahol som okienko. Chlapík sa ma spýtal, či neviem nejaký cudzí jazyk. Keďže podmienku „nejaký“ spĺňam, vypol som motor a prijal výzvu.

Pofukoval chladný vietor, preto som si pri pohľade na chalana v krátkych nohaviciach a tričku dopol bundu až ku krku a pustil sa do debaty. Dozvedám sa, že je z Berlína, priletel do Viedne a vybral sa na výlet po Slovensku. Niekde na nete sa dočítal, že je tu fajn. Na chrbte mal turistický batoh, na zadnom nosiči stan, príručný batoh a k prednej časti rámu bicykla priviazaný spacák.

Spýtal som sa, kam ide. Odvetil, že konkrétny plán nemá, ale ako prvú métu si vybral Senec a nocľah strávi v stane, na divoko, niekde v poli. Tiež stihol spomenúť, že z doterajšej cesty ho najviac zaujal úsek v okolí Hainburgu. Vraciame sa k téme, ukazuje mi mapu v mierke 1:100000 a vysvetľuje, že nevie nájsť tú správnu cyklocestu. Na hárku, kde sú na jednej strane Viedeň i Trnava, sa ťažko hľadala aj mne. Už mi nebolo divné, prečo blúdi po Ružinove, no vraj za to môže absencia značenia pod Prístavným mostom. Popísal som mu trasu a pre istotu aj základné orientačné body (absenciu značenia na ostatných úsekoch som považoval za viac ako pravdepodobnú).

Zaželal som mu šťastnú cestu a príjemné zážitky. Večer som premýšľal, aké by bolo vziať pár dní voľna, spraviť si výlet do Berlína a bicyklovať po okolí. Alebo aspoň zbehnúť do Senca, nech viem, ako sa mu u nás, na Slovensku páčilo. Tak veru, po ôsmich mesiacoch tie duše dofúkam a vybehnem aspoň na hrádzu.. Fakt! 🙂